Nikto nechcel veriť tomuto 7 ročnému chlapcovi. Došlo k obrovskej tragédii, ktorú nikto nečakal. Jeho posledné slová…
Príbeh 7 ročného Ivana je zrejme fikcia, podobné príbehy sa, ale odohrávajú každý deň na celom svete. Znie to ako nezmysel? Štatistiky neklamú. Každý deň deti týrajú ich rodičia, šikanujú spolužiaci, ignorujú učitelia a susedia …
Príbeh tohto chlapca môže niekomu otvoriť oči a ukázať to, čo väčšinou nechceme vidieť.
„Volám sa Ivan a mám 7 rokov. Milujem mamu a otca. Trochu sa ich, ale bojím, pretože ma bijú a ja neviem, čo robím zle.
Dnes som išiel do školy. Naozaj sa snažím a učitelia ma asi majú radi. Občas je mi smutno, pretože nemám žiadnych kamarátov. Počas prestávky stojím na chodbe v kúte a pozerám sa do zeme. Kedysi som si chcel hrať so spolužiakmi, vždy na mňa kričali a smiali sa mi, že mám každý deň to isté oblečenie a staré topánky.
Po škole idem domov, ale niekedy sa musím schovať pred skupinou chalanov, ktorí ma bijú. Raz ma hodili do kaluže a začali do mňa kopať. Domov som sa vrátil celý mokrý a špinavý. Mama na mňa začala kričať a za trest som nedostal obed. Mama mi nariadila, aby som išiel do izby a nevychádzal. Tak veľmi som jej chcel povedať o tom, čo sa stalo a že v škole nemám ani jedného kamaráta …
Deti sa mi posmievajú, že mám divnú ruku. Otec ma do nej udrel hračkou a od tej doby nemôžem hýbať palcom. Je to trochu zvláštne. Občas ma bolí pri srdci, ale nikomu som o tom nepovedal. Mama je zo mňa neustále nervózny a nechcem jej robiť ďalšie starosti. “
„Mám stále horšie známky a moji rodičia ma kvôli tomu bijú stále častejšie. Neustále sa snažím učiť, ale nedokážem sa sústrediť a nič si zapamätať. Minule sa mi niečo v škole podarilo. Mali sme nakresliť naše najväčšie želanie. Iné deti kreslili kolesá, počítače, hračky, ale ja nie.
Nakreslil som mamu, otca a seba – sme spolu a usmievame sa. Mojím najväčším prianím je rodina a tiež, aby moji rodičia na mňa boli pyšní.
Celá trieda sa mi smiala. Plakal som a plakať začala aj pani učiteľka.
Dostal som zlú známku a vedel som, že na mňa budú rodičia znova kričať. Bál som sa vrátiť domov, preto som prišiel neskôr. Mama zúrila. Udrela ma tak, že som spadol na stoličku a potom na zem. Keď som ležal, kopla ma do hlavy. Bola veľmi rozčúlená a otec ešte viac. Udrel ma do tváre a kričal, že som nepodarok a nemal som sa nikdy narodiť. Chcel som sa otcovi ospravedlniť a prisahať, že sa zmením, ale stratil som vedomie. Prebudil som sa až v nemocnici.
Nemohol som hýbať ďalším prstom, bol to tak divný pocit! Videl som, ako iní rodičia navštevovali svoje deti. Moji nemohli prísť. Asi ma vôbec nemajú radi. Prisahal som, že sa zmením a budem lepší.
Neviem prečo, ale znovu som pri srdci pocítil bolesť. Stalo sa to po tom, čo ma pustili z nemocnice. Učiteľ zavolal do školy záchranku. Neviem prečo, ale hrozne som sa bál. Prial som si, aby za mnou prišli rodičia, ale oni nikde. Chcel som si s nimi porozprávať, povedať im o všetkom, ospravedlniť sa. Tak veľmi som chcel, aby ma začali milovať. Napísal som im teda list „:
Mamičke a ockovi,
ospravedlňujem sa, že som škaredý, hlúpy a nepodarený. Je mi smutno, že ma kvôli tomu nemôžete mať radi, nechcel som vás nahnevať. Chcel som len ísť na prechádzku, prial som si, aby ste na mňa boli hrdí a začali ma milovať.
To boli posledné slová 7 ročného chlapca, ktorý v nemocnici zomrel na arytmiu. Jeho rodičia nikdy nezaujímal jeho zdravotný stav a nikdy mu nedali pocítiť, že je jedinečný, dôležitý a šikovný.
V každom meste a každej škole, je mnoho detí, ktoré trpia. Netvárte sa, že ich nevidíte, potrebujú vašu pomoc.
Prosíme, zdieľajte tento článok. Zvýšte povedomie o tomto probléme.
Zdroj: electropiknik.cz/pexels.com
Publikováno: 16. 11. 2017
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
