Zebry v snehu

Bol pondelok, keď sme sa prebudili do čarovnej krajinky pokrytej bielou perinou. Snehu len pribúdalo a pribúdalo a my sme sa nevedeli dočkať, kedy vytiahneme päty z domu von. Veď konečne napadlo snehu, tak ako sa na poriadnu zimu patrí a snehové chumáčiky čoraz viac padali a padali. Doobedie sme strávili na ulici, odhŕňaním snehu, návštevou u pradedka na dvore a zoznámením sa s pánom snehuliakom, ktorého mu postavil pradedko. 

Teraz ľutujem, že som nezorganizovala náš čas trošku inak. Alex bol veľmi netrpezlivý a ja som v tom momente konala, tak aby som ho dostala čím skôr von. Nejak mi uniklo, že poobede môže byť už zrazu všetko inak. Dali sme si rýchly obed a hor sa pozrieť do parku, ako ho perinbaba pokryla do bielych šiat. Stupne na teplomeri stúpali smerom na hor, ale vôbec som nečakala, že z toho vznikne sneho-dážď a my sa rýchlejšie poberieme smerom naspäť. 

Prišli sme do parku, keď zrazu sa spustilo mrholenie so snehom, stále som dúfala, že to skončí a my strávime v parku aspoň hodinu. Nakoniec to nebolo asi ani 20min., kedy sme sa museli vrátiť späť, aby sme neprišli premočení ako myši. Alexovi sa myšlienka návratu absolútne nepozdávala, čo by aj áno, keď sa vytešoval z množstva snehu, nabral si svoje vedierka, lopatky a robil snehuliakovi koláčiky.

Bol to mierny boj ho presvedčiť ísť naspäť, čomu sme sa čudovali, že mu dážď akosi neprekáža. Bolo mi to veru aj ľúto, lebo jeho radosť sa zrazu zmenila na smútok a plač, našťastie očakávaná návšteva jeho kamarátky Katky mu opäť zlepšila náladu a tešil z návratu. 

Čo z toho vlastne vyplýva, neodkladaj veci, čo môžeš urobiť hneď, lebo stačí pár hodín a zmenia sa ti úplne tvoje plány a predstavy. Teraz nám už len ostáva čakať, či sa túto zimu ešte dožijeme snehovej nádielky a naplno si ju užijeme poriadnou sánkovačkou a guľovačkou.