Pod vodou v Brestovskej jaskyni
Príroda nebrala ohľad na takmer jarný dátum v kalendári a v Zuberci nás privítala zasnežená krajina. Michal, ktorý sa spoločne s buddym Janom chystal na preskúmanie jaskynnej Brestovskej vyvieračky, nebol z padajúceho snehu úplne nadšený. Ako však prezradil, rád sa potápa počas dažďa, aj keď prezliekanie a veci s tým spojené v takomto počasí už tak neobľubuje. „Na potápanie neexistujú nevhodné podmienky, iba nevhodne pripravený potápač,” smeje sa a dodáva, že do vody v prírode môžu potápači chodiť celoročne.
Text Soňa Hrúziková, Zuzana Mitošinková, foto Michal Ševeček
To by z potápania a zážitkov, ktoré ponúka, mohlo robiť atraktívne hobby, podľa Michala však záujem ľudí o tieto aktivity upadá. „Z masovo vyhľadávaného cool športu sa zase stáva len záľuba pár nadšencov. Potápanie je pre ľudí stále príjemným spestrením dovolenky, ale ich záujem je už slabší ako napríklad pred desiatimi rokmi.” Potápači sú teda pomerne malou komunitou. Občas sa medzi nimi vyskytne osobnosť, ktorá si razí svoj smer a má nasledovníkov alebo fanklub. Tie niekedy prerastú do organizácie. Známe sú GUE (Global Underwater Explorers), UTD (Unified Team Diving) či WKPP (The Woodville Karst Plain Project). U nás to funguje podobne, no Michal nie je človek, ktorý by chcel zapadnúť do štruktúry nejakého klubu. „Skôr si vymýšľam vlastné veci a vyberám si ľudí z našich klubov podľa chuti a odhodlania spolupracovať, ľudí, s ktorými je sranda na akciách a ktorí radi potápaju. Čiže na každý projekt to môže byť niekto úplne iný,” vysvetľuje Michal.
Zdá sa, že dlhý čas strávený pod vodou je náročný na kondičku a dáva zabrať aj psychike. Rekreačné potápanie v jednoduchých podmienkach a známych lokalitách nevyžaduje špeciálnu prípravu. Pri náročnejších ponoroch však fyzická kondícia potápača môže rozhodnúť o tom, či prežije krízovú situáciu.
„Raz pri ponore k vraku v silných prúdoch sa mi stalo, že kým som sa ja bavil aj napriek deravému sucháču, ktorý som mal po pás plný vody, a nevedel som na loď ani poriadne vyliezť, druhý potápač bojoval o život a po vynorení vyčerpaný ležal na palube a dýchal fľašu s kyslíkom,” spomína Michal. Čo sa týka psychickej prípravy, je to o niečo komplikovanejšie a potápača môže zradiť aj vlastná povaha. Viacerým bolo osudné to, že podľahli strachu a panike, a preto je dôležité chladne robiť to, čo je treba, a nestratiť hlavu.
Michal je už aj so svojim buddym pripravený na ponor do vyvieračky Brestovskej jaskyne. „Na potápaní je najhoršie prenášanie vecí,“ vtipkuje, pretože potápačska výbava mu takmer zakaždým zaberá celý kufor auta a zadné sedadlá. Predtým ako potápač vstúpi do vody, musí podstúpiť dlhý rituál príprav a obliekania.
Brestovská jaskyňa sa nachádza na území TANAPU neďaleko obci Zuberec v nadmorskej výške 867 m. Vznikla činnosťou Studeného potoka a v roku 1979 bola vyhlásená za prírodnú pamiatku. Patrí k najvýznamnejším jaskynným systémom Západných Tatier a oravského regiónu. Jaskyňou preteká aktívny podzemný tok s viacerými jazerami a sifónmi. Charekterizujú ju masívne chrbty, zrazený jaskynný vápenec (sintrové náteky), kvapľová výzdoba a vrásovo zlomové štruktúry v úplnom vývoji endokrasu (krasové podzemie jaskyne). Jej dĺžka v súčasnosti dosahuje 1 890 metrov.
Brestovská jaskyňa patrí taktiež medzi druhovo najpestrejšie podzemné úkryty netopierov na Orave. V jaskyni a jej blízkom okolí bolo doposiaľ objavených 9 druhov netopierov. Najčastejšie tu však zimuje iba netopier obyčajný (Myotis myotis) a podkovár malý (Rhinolophus hipposideros). V podzemnom toku sa vyskytujú rôzne chránené druhy bezstavovcov.
Jaskynné potápanie predstavuje jedno z nájnáročnejších potápaní a radí sa do kategórie technického potápania. Úzke priestory, obmedzené svetlo alebo vynorenie sa, vyžaduje silnú myseľ a dôkladnú prípravu. Potápači jednoducho musia rátať s nebezpečenstvom. Zarytí suchozemci na tejto činnosti nemusia vidieť nič čarovné, možno sa im len nadšením rozšíria zreničky pri pohľade na zábery podmorských či jaskynných panorám. Muži a ženy v neopréne si však zaslúžia naše uznanie.
Prínos potápania Michal vidí najmä v tom, že človek si uvedomí, že väčšina našej planéty je skrytá pod hladinou. Nachádza sa tam veľa živých a stále ešte neznámych organizmov. „Dôležité je takisto vedieť, že to, čo hodíme do vody, nezmizne. Má to naopak oveľa dramatickejší dopad na náš život, než by sme čakali. Existujú tímy, ktoré robia výskum v teréne, zbierajú materiály a potom dokazujú prepojenie podzemných vôd. Ľudia niekde spravia skládku a čudujú sa, prečo polovica mesta o niekoľko kilometrov ďalej trpí na kadejaké ochorenia. Je to preto, že podzemné systémy sú niekedy rozsiahle a obrovské a v skutočnosti neexistuje žiadne miesto vhodné na to, aby sme z neho spravili skládku,“ uzatvára Michal naše rozprávanie na vážnejšiu tému.
Publikováno: 20. 10. 2019
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
