Po stopách antarktických výprav Ernesta Shackletona
Keď sa ma niekto opýta, aký je môj cestovateľský sen, odpovedám Antarktída. Asi to nie je bežná odpoveď a viem, že sa tam možno nikdy nedostanem, ale minimále snívať o tom môžem.
Územie, ktoré nepatrí nikomu a je prísne chránené. Dalo by sa povedať, že je to azda jediný a posledný raj na Zemi.
Text Zuzana Mitošinková, foto Frank Hurley – zdroj internet
Neodradil by ma ani Drakov prieliv – jedno z najdivokejších morí, kde sa medzi Južnou Amerikou a Antarktídou stretáva Atlantik s Pacifikom. „Stretnutie je to vášnivé, niekoľkometrové vlny sú v Drakovom prielive na dennom poriadku. Platí tu, aby bol zážitok kvalitný, nemusí byť dobrý, dôležité je, aby bol silný,” hovoria cestovatelia Samuel Schreiber a Soňa Sedláčková.
„Najúžasnejší zážitok z celej plavby bolo však hneď prvé antarktické ráno, keď sme sa okolo piatej ráno zmorení z plavby Drakovým prielivom vypotácali na palubu v tom čase už pokojne plávajúcej lode. Iba tak v pyžame, bez teplého oblečenia, chceli sme sa rozhliadnuť a nabrať do pľúc čerstvý vzduch. Na pozvanie kapitána sme na veliteľskom mostíku lode pozorovali stáda veľrýb plávajúcich pozdĺž lode, postupne sa vynárajúcich a vypúšťajúcich typický prúd vody. Spolu s pozvoľne sa začínajúcim ránom, prvými antarktickými ľadovcami a brehmi na obzore to bol skutočný rajský zážitok. Majestátnosť a zároveň ladnosť a hravosť zástupcov najväčšieho súčasného živočišného druhu nám vyrážala dych.“
Moju posadnutosť Antarktídou završil film Putovanie tučniakov o antarktickom endemite, ktorým je tučniak cisársky (zbožňujem tučniakov a nie nadarmo sme vydali knižku o tučniakovi).
Fascinujúci je aj príbeh polárnika Ernesta Shackletona. Narodil v roku 1874 neďaleko Dublinu a bol druhým spomedzi desiatich detí anglicko-írskej rodiny. Nemal rád školu, no miloval knihy a poéziu. Mal iba 16 rokov, keď prvýkrát vstúpil na palubu lode. Neskôr sa však prepracoval až na veliteľské pozície. Na prvej polárnej expedícii sa zúčastnil v roku 1901 pod vedením Roberta Falcona Scotta. Hlavným cieľom výpravy bolo čo najbližšie sa priblížiť k južnému pólu, čo sa však nepodarilo a pár členov posádky takmer prišlo o život. Táto negatívna skúsenosť ho však neodradila a už v roku 1907 sa vydal do Antarktídy ako veliteľ vlastnej posádky. Ani tentokrát sa Ernestovi nepodarilo prliblížiť k cieľu a takmer na jeho dosah (190 km) sa musel vrátiť naspäť.
Podarilo sa mu však určiť magnetický pól a po návrate bol za svoj objav dokonca povýšený za šlachtica.
Shackleton bol vytrvalý. Netrvalo dlho a začal pripravovať ďalšiu expedíciu. Medzičasom mu však skrížil plány polárnik norského pôvodu Roald Amundsen, ktorý dobyl južný pól. Shackletonovi neostávalo nič iné, ako sa zamerať na iný cieľ. Ten mal predstavovať 2900 kilometrov dlhú púť naprieč Antarktídou. Zahájil ju v roku 1914 na lodi Endurance (Vytrvalosť), ktorú pomenoval podľa svojej húževnatej a vytrvalej túžbe objavovať Antarktídu. Záchranné člny niesli mená sponzorov plavby.
Shackleton sa plavil z Anglicka ďalej do Južnej Georgie, ktorú opustil 5. decembra 1914. Na lodi Endurance bolo okrem 27-člennej posádky aj 69 prevažne krížených psov, ktorí služili ako ťažné psy. Každý člen posádky mal na starosti niekoľko psíkov a z poniektorých sa stali veľkí priatelia. Špeciálne fotograf Frank Hurley si vytvoril k psíkom veľké puto.
Už počas plavby vo Wedellovom mori nastali problémy a Endurance musela zmeniť smer. Vo februári 1915 sa celá posádka stiahla k ústupu, no dúfajúc, že prichádzajúca jar podmienky zlepší, pokračovala v expedícii. Jeseň, ktorá síce priniesla oteplenie, však celú situáciu ešte zhoršila a lámajúci sa ľad loď Endurance uväznil. Shackleton sa s celou posádkou evakuoval a s poslednými zásobami vylodení na ľadovej kryhe sledovali zánik svojej ľode, ktorá v novembri 1915 nadobro zmizla pod hladinou.
Trvalo niekoľko mesiacov, než sa kryha na ktorej stroskotala posádka, dostala do blízkosti Pauletovho ostrova (ostrov v Antarktíde). Kryha sa však prelomila na dve časti a celá posádka v záchranných člnoch po niekoľkých dňoch pristála na Sloňom ostrove (taktiež ostrov v Antarktíde). Bolo to po prvýkrát, kedy sa od vylodenia z Georgie dotkli pevnej zeme. Vedeli, že na tomto mieste však nemôžu dlho prežiť a tak sa Shackleton aj s piatimi ďalšími mužmi vydal na záchrannom člne hľadať pomoc.
Šesťčlenná záchranná posádka v máji 1916 prichádza na dohľad Južnej Georgii, no vzhľadom na zlé podmienky počasia museli zakotviť v zátoke kráľa Haakona. To im však skomplikovalo cestu ešte oveľa viac, pretože jediná možná cesta k záchrane viedla cez hornaté, neznáme a divoké vnútrozemie ostrova. Po necelých dvoch dňoch sa posádke podarilo dostať k rybárskej stanici, odkiaľ sa podnikla záchranná výprava, ktorá vyzdvihla zvyšných troch mužov zo záchrannej posádky pri ostrove Haakon, a zvyšok posádky Endurance v auguste 1916.
Shackletonova expedícia z roku 1914 bola významná najmä tým, že i napriek ťažkým podmienkam sa podarilo celú posádku z ľode Endurance zachrániť. Teda až na psíkov.
V septembri 1921 vyráža Shackleton opäť na ďalšiu expedíciu, ktorej cieľom bolo oboplávať celé územie Antarktídy. Osudnou sa mu však nakoniec nestala samotná Antarktída, ale podlomené zdravie. Už od začiatku výpravy sa necítil dobre, no odmietal prerušiť cestu. V priebehu kotvenia v Južnej Georgii v máji 1922 podlahol Ernest Shackleton srdečnej zástave.
Na želanie Ernestovej manželky Emily nebolo jeho telo prepravené naspäť do Británie, ale pochované v Južnej Georgii. Jeho hrob v meste Grytviken nájdete ešte dnes.
Ernest nebol len húževnatým bádateľom, ale bol aj skutočným ľudským hrdinom. A i to je dôvod, prečo ma tento príbeh toľko fascinuje. Ak by ste mali záujem sa dozvedieť o Ernestovi viac, odporúčam napríklad aj tento dokument.
Ako hold tomuto výnimočnému a odvážnemu mužovi sme i my v spolupráci s našou milou ilustrátorkou Nastiou Sleptsovou vytvorili set dvoch pohľadníc Shackletonovej expedície a malý plagát. Za fotografie ďakujeme Janke Makroczy.
Pohľadnicový set Ernesta Shackletona
Plagát A4 tučniakov z Antarktídy
Použité zdroje: William Grill, Shackleton´s Journey, 2016 Flying Eye Books; Lidé a země.cz 2011; Egreš magazín, Voda, 2015
Publikováno: 26. 8. 2019
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
