Kvety mestskej divočiny
Sú kvetinárky, no ich kvetinárstvo neexistuje. V prenajatej miestnosti v budove Českých dráh na okraji Brna vyrábajú však tie najkrajšie kytice, aké si vieme predstaviť. Samozrejme, ak hovoríme o kráse ako relatívnom pojme a ak pre nás krása nie je iba ľúbivý pocit, ale aj niečo viac.
Text Zuzana Mitošinková, Lucie Králiková, foto Drahomír Stulír
KVETY NA (NE)OBJEDNÁVKU
Kvet – symbol jari, leta, sviatkov, ale aj vďaky či lásky. Je to ozdoba a múza umelcov od nepamäti. Sýte farby, vône, rôzne tvary. Kvety sú krásne a máme ich radi. Zútulňujeme nimi naše domovy a verejné priestory sú vďaka kvetom príťažlivejšie. Tak ako pichá tŕň ruže, však pichá aj obchod s rezanými kvetmi. Málokto možno tuší, akú vysokú daň za luxus kvetín dostupných počas celého roka platia ľudia, ktorí s nimi pracujú. Lokálnych pestovateľov ubúda a pokiaľ nie ste typ človeka, ktorý nemá problém vybehnúť na lúku natrhať si kytičku do vázy alebo na svadbu, prípadne nemáte vlastnú záhradu s kvetmi, ťažko nájdete kvetinárstvo, ktoré by ponúkalo kytice z kvetov vypestovaných u nás.
Počas jednej z obedných prechádzok nám kamarátka začala rozprávať o Efemér. Dovtedy sme ich nepoznali, no zaujali nás natoľko, že o pár dní neskôr sme už sedeli vo vlaku smer Brno a Rosická ulica. Klára Zahradníčková a Lucie Králíková, dievčatá z Efeméru, sú vyštudované záhradné a krajinné architektky. V tíme Efeméru však nie sú iba ony, ale aj ich dvorný fotograf Drahomír Stulír. Kláru a Luciu spája predovšetkým radosť z tvorenia, vymýšľania a hrabania sa v knihách o histórii a symbolike kvetov.
„Raz nám napísal mladý muž, že chce dať svojej priateľke k narodeninám kyticu a keďže sme tušili, o ktorú slečnu ide, začali sme ju pozorovať. Ľudia o nej hovorili, že je čudná, a pre nás to bola výzva. Na základe nášho tajného pozorovania sme jej vyrobili kyticu na mieru. Potom nám od nej prišiel dlhý ďakovný e-mail, že tá kytica je ona,“ rozpráva jeden z príbehov Lucia.
„Nechceme mať kamenné kvetinárstvo, nevieme si predstaviť predávať kytice v dennej ponuke a vyrábať ich pásovo len preto, aby v tom kvetinárstve boli. U nás je to proces, potrebujeme čas a nie vždy vieme zabezpečiť to, čo si zákazník želá. Rešpektujeme prírodu a vyrábame kytice podľa toho, aký materiál vieme nazbierať, prípadne kúpiť od tunajších záhradkárov a pestovateľov. Naša práca je dosť intuitívna na základe toho, čo máme k dispozícii,“ dopĺňajú rozprávanie Lucia s Klárou.
RITUÁL S ĽALIOU
Počas našej návštevy Efeméru dievčatá vyrobili kyticu, ktorá symbolizuje kvety Panny Márie a dominuje v nej ľalia – symbol matky.
„Naša kytica úzko súvisí s krajinou, ktorá obklopuje našu pracovňu na nádraží. Je to mestská divočina, krajina nikoho a všetkých. Je svieža a udomácni sa na všetkých bielych, opustených miestach. Hic sunt leones. Je lepšie vziať si so sebou luk a šípy.
V tejto krajine stoja božie muky. Pozostatok minulosti, úplne inej krajiny. Pri Rosickej je kaplnka (božia muka), ktorú počmárali sprejeri a pod nánosom farieb ešte možno prečítať nemecké slová. Niekto na ňu nalepil obrázky Panny Márie zatavené do plastovej fólie. Jeden obrázok však chýba. Jedna Panna Mária. Tak sme si vybrali svoju – Pannu Máriu Vambeřickú, ako spomienku na letný výlet do Náchodska. Do Vambeřic sa chodila asi 40 kilometrov dlhá púť. Teraz je to už poľské územie, ale české stopy tam stále kričia. Okolo kaplnky sme vytrhali trávu a zasadili sme ľalie – materské, mariánske kvety.
K božím mukám nosili pútnici kvetiny. Naša kytica by túto tradíciu rada oživila. Priniesť zavárací pohár ako vázu, sviečku, vyčistiť miesto navôkol, prejaviť úctu. Dochádzať pravidelne, meniť kvetiny, starať sa o miesto. Kytica pre Pannu Máriu. Hľadáme v zozname rastliny, ktoré sú jej zasvätené. Snáď najzaujímavejšou mariánskou kvetinou sa stala ľalia, symbol čistoty a materstva.
Archanjel Gabriel s ľaliou v ruke zvestuje Márii, že sa jej narodí Boží Syn. Ľalia vyrástla aj na konci palice Jozefa ako znamenie, že sa stane opatrovníkom Ježišovej matky. Vysádzame cibule ľalie, aby tu každý rok vykvitla. Keď Jozef s Máriou a Ježiškom utekali pred vojakmi kráľa Heroda, ukryla Ježiška vo svojich listoch šalvia a uspala ho svojou vôňou. Lieska ochránila Máriu pred hadom, ktorý ju prenasledoval. Hloh so svojimi kvetmi, plodmi i tŕňmi symbolizuje Pannu Máriu Sedembolestnú, biele kvety odkazujú na nepoškvrnené počatie, červené plody na kvapky krvi Krista preliate na kríži, z ostnatých vetvičiek bola uvitá tŕňová koruna.
K záhradným bielym a čiernym tulipánom pridávame ešte ďalšie mariánske kvetiny – mladé vetvičky dubu, cezmíny, ostružiny, ruže ešte bez pukov a vínnu révu. Kytica vlastne vyzerá obyčajne. Iba ju nevystaviť okoloidúcim korčuliarom, pekne ju schovať na výhľad pustatine. V tej rýchlosti si ju nikto nevšimne. Stroje vyrúbali stromy, vytrhali ploty, ale božia muka ostala. Pripomína minulosť a možno zakorenenú úctu v nás?“
NA ROSICKEJ S EFEMÉR
Čo znamená Efemér?
Efemérny znamená prchavý. Na chvíľu. Rovnako ako všetky kvetiny, čo odtrhnete. To slovo znie krehko ako podenky rodu Ephemeroptera, ktorých život je obmedzený len na tri dni. Takisto ako jarné efemeroidy rastúce v lužnom lese, ktoré pre svoju existenciu potrebujú dostatok svetla, a preto v lese rozkvitnú ako víťazi prvé, skôr ako ich zatienia listy stromov. V tieni potom odumierajú. Dočasné sú aj efemeridy, zhluky planét a hviezd na určitom mieste v určitom čase. Všetko je zrejme dopredu určené, obmedzené. To sa nám páčilo, keď sme pili ružové víno a rozmýšľali o názve.
Prečo a kedy vznikol Efemér?
Efemér, ešte bez názvu, vznikol v sudetskej krajine. V krajine bez hospodára, na Anežkinej svadbe. Orlické hory, prázdne domy, všetko tu kvitne neskôr, čínsky orgován v strede dediny, opustené predzáhradky s ružovým hlohom pre šťastie v manželstve. Množstvo magických rastlín. Pobehujeme po dedine a zbierame prvé významy. Tá kytica sa skoro nedala uniesť. Kostol na kopci, kostolník a jeho desať dcér, kvety bazy vkladáme do starých váz, keď je tma. V kostole samy. Ďalší priatelia a ďalšie svadby, povzbudenie, pokračujte! Tak pokračujeme. Rady hľadáme nové významy, objavujeme krajiny a v nich nové rastliny. Krajiny ukrývajú mnoho vrstiev. Môžeme ich všetky prečítať? Snažíme sa.
Vo vašich kyticiach sa často objavujú prvky, ktoré sú netypické pre klasické viazané kytice – vetvičky, nažky, steblá trávy, bobule. Ako na to reagujú ľudia?
Synonymum pre krásu je pre nás divnosť, odlišnosť. Baví nás hľadať divné rastliny. Potom skúšať, ako dlho vydržia. Laboratórium. Pokusy. Výlety do nových krajín, tašky plné vetvičiek, páperia, zelených plodov, vlny zachytenej v tŕní. Pocta básnikovi. Všetko má svoj čas a možno nám to dlho trvá. Inak to nevieme. Veľa toho objavíme, a potom niekoľko mesiacov alebo rokov myšlienky dozrievajú, kým ich verejne predstavíme. Všetko musí byť poctivo načasované. Divné je opaľovanie vetvičiek imela dočierna, odovzdať šedivú kyticu s páperím alebo tŕním. Napájajú sa na nás zákazníci, ktorí nám veria a ocenia náš rukopis. Máme rady indície, inšpiráciu, ale potom slobodu tvorby. Tak fungujeme a tak to funguje.
Žijete v meste a vaše kytice často pomenúvate ako mestskú divočinu. Obe však máte záhrady, kde pestujete kvetiny. Ako to ide dokopy?
Záhradné kvetiny sú pre nás dosť buržoázne, ušľachtilé a niekedy prvoplánovo krásne. Trochu ich, pravda, zneužívame. Potrebujeme ich. Aby sme ich mohli obklopiť naším divokým divným. Mestská divočina ako tretia krajina ponúka veľa významov a veľa zaujímavého. Krajina, ktorá stojí na pomedzí mesta a vidieka. Nekontrolovane sa derie do centra mesta, rýchlo obsadzuje všetky opustené plochy. Krajina zelenej, šťavnatej invázie, tvári a správa sa ako prales. Poskytuje úkryt zajacom, divokému vtáctvu i strateným ľuďom. Paradoxne zaberá celé južné centrum okolo hlavnej stanice. Vlak z Ostravy prichádza do krajiny pajaseňov, ostružín, improvizovaných domov z igelitu a lepenky, vyšľapaných tajných chodníkov, zlatistých porastov zlatobyle, do krajiny odhodených podprseniek a opustených, od dažďa a slnka vyblednutých matracov. To je naša ďalšia záhrada. Po vychodených cestičkách bezdomovcov sa dá ísť až k absurdnému mrakodrapu. Na výsypkách rastú poklady.
Často pracujete s kultúrnymi zvykmi a symbolikou kvetov. Z čoho pri tom vychádzate?
Chodíme do knižnice filozofickej fakulty. Tam je inšpirácie plný regál. Podľa knižiek potom chodíme na výlety, chceme spoznať zvyky na vlastnej koži. Skôr ako vyrazíme, zistíme si súvislosti, a potom sa snažíme posúvať významy ďalej. Nechceme iba presne kopírovať historický kontext. Baví nás mapovať ostrovčekovito rozsiate národné dedičstvo. Zachytávať to, čo žije, ale môže takisto ľahko zmiznúť. V tom sa derie na povrch zmysel. Rovnako nás zaujíma mágia rastlín – rastliny majú silu a v ňu skutočne veríme. Už párkrát sme sa o nej presvedčili, keď nám kvôli alergii opuchla tvár. S kvetinami sa musí pracovať pokorne. Vytetovať si na zápästie vetvičku hlohu, ktorá bude ochraňovať dieťa, uviť veniec z brečtanu pre šťastie v manželstve alebo pridať do kytice kocúrnik obyčajný, ktorý pomôže vytvoriť psychické puto s vašou mačkou.
Nemáte rady, keď sa o vašich kyticiach hovorí, že sú to „kytky s příběhem“. Aké sú, ak nie s príbehom?
Príbehy nás, samozrejme, sprevádzajú. Skôr ako príbeh však väčšina našich kytíc nesie koncept. Nechceme, aby to znelo prehnane. Príbeh má ale v súčasnosti limonáda z jačmeňa v nejakej lokálnej cool pražskej kaviarni, rovnako kváskový chlieb alebo bezlepkový cupcake. Slovo príbeh nám evokuje marketingový ťah na masy, takisto zásteru z biobavlny a priateľský úsmev pre všetkých. Sme rady, keď dostaneme príležitosť premýšľať. Keď dostaneme tému. Keď hľadáme súvislosti. Keď píšeme texty, keď miesto tučnej, ťažkej bukréty odovzdáme ako svadobnú kyticu jeden jediný bodliak. Stretávame sa so zaujímavými ľuďmi a bavia nás spoločné rozhovory. Už sa nám tu zjavuje ďalší zmysel našej práce!
Ste ojedinelé, v podstate nemáte veľkú konkurenciu a na Slovensku neexistuje nič podobné. Efemér je však pre vás stále iba niečo ako záľuba pri zamestnaní, privyrobenie si, vreckové na cesty, výlety. Neuvažovali ste o tom, že by ste z toho spravili vaše riadne zamestnanie? Je niečo také pri tomto formáte vôbec možné?
Pracovať popri ďalšej práci je dosť náročné. Často viažeme do noci, do rána, ale i to je náš rituál. Po práci ideme na pivo a v krčme rýchlo zapisujeme nápady do zošita. Je to zábavné, náročné, ale môžeme si dovoliť odmietnuť ponuku, ktorá sa nám nepáči. Nemusíme robiť kvantitu. Tá totiž zabíja nápady a nedovoľuje premýšľať. Je skvelé prísť do pracovne, ktorú si prenajímame, stretnúť spriaznených ľudí, ktorí pracujú vedľa. Dýchať miesiace sa vône, počúvať hudbu, písať, byť si svojím pánom, byť slobodné. Úprimne nevieme, ako by sme to všetko mohli robiť vo veľkom. Už teraz máme veľa dobrovoľných pomocníkov. Zachovať si slobodu a poctivosť, to je pre nás dôležité.
Ktorá je vaša obľúbená kvetina z detstva a ktorá teraz?
Moja prvá zásadná rastlina je strom. Platan v aleji na cintoríne. Sedím ocinovi na pleciach a trhám jeho plody, také ostnaté guľôčky – nažky. Doma v teple sa rozpadnú a rozsypú na koberec. Cintorín vnímam ako svoju prvú záhradu. Z detstva ostávajú zaseknuté v pamäti i slzičky Panny Márie. Zbierame ich v Karpatoch a drobné, pokorné kytičky vešiame na stromy a kríže k svätým obrázkom. Teraz sa mi páči všetko zelené, zvláštne, na prvý pohľad nenápadné. Je toho veľa. Nedokážem vybrať jednu kvetinu. Krásny je napríklad kopytník európsky, jeho obličkovité listy a malý čierny kvietok. Nikto by si ho ani nevšimol. Takisto milujem gloriosu, má hľuzu ako had a z pôdy vyrazí agresívne špicatý puk. Potom sa pne ako liana a jej kvety sú smrteľne jedovaté a sexi červené. Spomienka na Francúzsko. Raz som ju v kvetináči strážila ako dieťa.
Kytice sú pre vás aj výtvarným prejavom, niečo ako dielo autora, akurát to nie je obraz, ktorý zavesíte na stenu, ale máte „kytku“. Napriek tomu sa o kyticiach v tomto ohľade vôbec nehovorí a málokedy sa kytica spomína ako výtvarný objekt na pôde úžitkového umenia. V čom vidíte problém?
Kytica je produkt. Rovnako ako napríklad stôl. Má len veľmi obmedzenú, efemérnu trvanlivosť. Kytica je vlastne taký intímny produkt. Snáď by si ani nemala dávať vyššie ambície. Desí nás zvrhlé aranžérske umenie, keď na vás zo všetkých strán kričí iba forma. A tá forma nie je vôbec pokorná. Prilepovať ružiam okvetné lístky taviacou pištoľou alebo na ne sypať trblietky? Obsah, ktorý nás priťahuje, sme už spomínali. Posúvame sa ďalej. Robíme slobodne i nepredajné veci. Kyticu tŕňov pre sudetskú KRAJINU bez hospodára, konáre so zachytenou ovčou vlnou na pamiatku básnika Bohuslava Reynka, vtáčiu hostinu, kyticu k božím mukám. Chceli by sme pomocou kvetín interpretovať krajiny.
Aké plány ešte máte s Efemérom?
Rady by sme pokračovali poctivo ďalej, hľadali nové témy. Chceli by sme trochu opustiť kvetinu v zmysle produktu a viac sa pohybovať v krajine. Naučiť sa ju popisovať v našom jazyku. Existujú osvedčené krajinárske nástroje, metodiky. Rady by sme to robili po svojom, inak. Priblížiť krajinu ľuďom. Čítať a obsiahnuť krajinu je veľmi náročné. Krajina je mocné súvrstvie významov, všetko je v nej zákonite prepojené. Efemér si praje nové cesty a nové objavy, nové stretnutia, nové nálezy, podávať svedectvo, posúvať významy. To sú neskromné plány, však?
Publikováno: 19. 10. 2019
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
