Kreslený slovník polárnych zvierat
Na celom svete sú tisíce druhov zvierat. Niektoré žijú na súši, iné vo vode, ďaľšie na ľade. Existuje svet, kam ľudská bytosť málokedy zájde. Krajina ľadu, mrazu a ťažkých životných podmienok. Tu žijú hrdinovia, ktorí sa aj napriek neľudským pomerom dokázali prispôsobiť a prežiť. Zoznámte sa so životom niekoľkých ľadových a polárnych zvierat.
Text Zuzana Mitošinková, ilustrácie Dávid Soboň
TUČNIAK CISÁRSKY
Tak, ako bol kedysi najväčším pánom v krajine cisár, najväčším pánom spomedzi všetkých tučniakov je tučniak cisársky, nazývaný aj tučniak veľký alebo obrovský. Žije iba v Antarktíde, kde ako jeden z mála druhov vtákov dokáže aj prezimovať. Je endemitom Antarktídy. Zima tu dosahuje úctyhodných mínus 40 °C. To však tučniakovi cisárskemu vôbec neprekáža a v takýchto teplotách sa dokáže aj rozmnožovať. Vďačí za to predovšetkým špeciálnej vrstve izolácie – periu, ktoré poskytuje tučniakovi 80 až 90 percent ochrany. Pod perím má tučniak tri centimetre hrubú vrstvu tuku, ktorá na súši spôsobuje jeho zhoršenú pohyblivosť (pre zrýchlenie sa šmýka po bruchu a odráža sa plutvami). Vo vode je naopak veľmi zdatný plavec.
Tučniak cisársky nie je schopný letu – jeho krídla sú sploštené v plutvy. Má krátke, ale tvrdé pierka, ktoré husto kryjú celý povrch kože. Pri plávaní a potápaní sa mu perie sploští, takže jeho horná vrstva a pokožka ostávajú suché – nepremoká.
Na jar sa tučniaky cisárske presúvajú hniezdiť a páriť 100 až 150 kilometrov od mora. Niekoľko mesiacov žijú v hniezdnej kolónii zo zásob tuku a neprijímajú žiadnu stravu. V lete znesie samička iba jedno jediné vajíčko. Kým ho samec zohrieva (približne dva mesiace), samička sa vykrmuje v mori. Počas tejto doby samec stratí polovicu svojej hmotnosti. Po vyliahnutí prichádza samica mláďa nakŕmiť a samec sa odchádza do mora najesť. Počas lovu dokáže preplávať desiatky kilometrov a ponoriť sa na 18 minút do hĺbky 200 – 250 metrov. Živí sa prevažne rybami a hlavonožcami. Cyklus odchodov, príchodov a kŕmenie mláďaťa sa opakuje niekoľkokrát. Po celý čas je malý tučniak závislý od tepla rodičov. V decembri mláďa získava už operenie a celá kolónia sa presúva naspäť k moru. Tučniak cisársky sa priemerne dožíva 20 rokov. Ďalšie druhy tučniakov, ktoré sa vyskytujú v Antarktíde, sú: tučniak okatý (krúžkový), tučniak čiapočkatý.
LÍŠKA POLÁRNA
Psovitá šelma žije najmä v oblasti Arktídy a v severných častiach Európy, Ameriky a Ázie. Srsť líšky polárnej sa mení s príchodom ročných období. Na jar a v lete je sivej až čiernošedej farby. V zime je zase úplne biela (splýva s prostredím) a srsť je hustá a dlhá s dokonalými izolačnými vlastnosťami. Dokáže štekať ako pes.
Rozmnožuje sa v jarných a letných mesiacoch, kedy odchádza do tundry (bezlesná súš, pozn. redakcie) a v nore privádza na svet svojich potomkov. V jednom vrhu môže mať tri až desať mláďat – to je však veľmi zriedkavé. Gravidita líšky polárnej trvá približne 50 dní. Mláďatá sa osamostatňujú v treťom až štvrtom mesiaci. Na zimu sa líška polárna opäť vracia na ľadové polia. Žije vo dvojici a kŕmi sa drobnými hlodavcami a vtákmi alebo dojedá zvyšky koristí po ľadových medveďoch. Líška polárna žije aj na iných územiach, kde bola umelo nasadená, žiaľ, kvôli obchodu s kožušinami.
TULEŇ DLHOFÚZY
2,5 metra dlhý plutvonožec žije na ľadových kryhách Severného ľadového oceánu alebo severného Atlantického oceánu. V lete sa sťahuje aj na severskú súš, ale jeho život je spätý hlavne s ľadovými kryhami. Má rád plytšie vody, pretože si potravu, ktorú tvoria najmä mäkkýše, hľadá na dne. Nepohrdne však ani rybami alebo kôrovcami. Tuleň dlhofúzy alebo i fúzatý je samotár.
Samička porodí jedno mláďa na jar, ktoré je schopné ihneď plávať. Na rozdiel od ostatných tuleňov má samica tuleňa dlhofúzeho štyry mliečne bradavky a mláďa dojčí viackrát denne. Vďaka tomu naberá malý tuleň rýchlo na hmotnosti a sile. Od mlieka ho matka odstavuje po 18 dňoch, no počas doby dojčenia ho učí potápať sa a nájsť si potravu.
Tuleňov je na svete niekoľko druhov – tú najzákladnejšiu vetvu čeľade tuleňovité predstavuje tuleň obyčajný. Žije pri severských pobrežiach, v zálivoch alebo ústiach riek severného Atlantiku a Pacifiku. Tuleňa obyčajného opísal švédsky zoológ a botanik Carl Linné už v roku 1758. K tuleňom, ktorí žijú v Antarktíde, patrí tuleň leopardí (jediný tuleň, ktorý napáda teplokrvné živočíchy – loví hlavne tučniakov), tuleň Rossov, tuleň krabožravý a tuleň Weddellov – ten patrí medzí chránené druhy. Je skvelým plavcom, pod vodou vydrží aj hodinu a svoje meno dostal vďaka námorníkovi Jamesovi Weddellovi, ktorý ho objavil v roku 1820.
MEDVEĎ BIELY
Známy aj ako medveď ľadový alebo polárny patrí medzi najväčšie suchozemské šelmy na svete. Primárne sa vyskytuje v Arktíde a v severných častiach Kanady, Ázie a v Grónsku. Obľúbeným prostredím medveďa bieleho sú okraje pobrežia, ľadové a snehové plochy v kombinácii s otvorenou vodou – všade tam, kde sa nachádza jeho prirodzená potrava, ktorú tvoria prevažne tulene.
Veľkú časť svojho života strávi i vo vode – je výborný plavec a napriek jeho veľkým rozmerom aj pomerne obratný a rýchly bežec. Počas leta zachádza i do vnútrozemia a živí sa drobnejšími korisťami a rastlinami. Žije ako samotár, skupinky medveďov bielych možno spozorovať najmä pri koristiach – zdochlinách .
K páreniu medveďov dochádza na jar. Dve až tri mláďatá prichádzajú na svet v novembri. Dospelosť dosahujú v treťom až piatom roku života. Dospelý samec môže vážiť až 600 kilogramov. Samička váži menej, jej váha sa pohybuje od 200 do 300 kilogramov.
Povrch tela pokrýva dutá biela až žltobiela srsť a pod ňou je čierna koža s hrubou vrstvou tuku. Medvede biele sa prostrediu v ktorom žijú geneticky prispôsobili. Vedkyňa Charlotte Lindqvistová z Buffalskej univerzity, ktorá sa venuje výskumu medveďov, uvádza*, že biele medvede majú genetickú výbavu, ktorá riadi produkciu oxidu dusnatého – ten má zásadný vplyv na metabolizmus. Znamená to, že majú v sebe zabudovaný akýsi biologický termostat. Medveď biely patrí medzi zraniteľné a chránené druhy živočíchov, jeho lov je prísne kontrolovaný.
MROŽ ĽADOVÝ
Obrovský cicavec obývajúci pobrežia Severného ľadového oceánu a Atlantiku je jediným z čeľade mrožovité – neexistuje viacero druhov mrožov, je iba jeden. Člení sa podľa výskytu na mroža pacifického a mroža atlantického. Veľké zviera svetlohnedej farby, pripomínajúcej škoricu, môže vážiť od 800 (samica) do 1500 (samec) kilogramov. Má veľmi hrubú naskladanú kožu, ktorá ho chráni pred mrazom, a dlhé a silné kly (u samca môžu dosiahnuť dĺžku až jeden meter).
Patrí medzi mierne, priateľské a komunitné tvory – ak predátor napadne jedného mroža zo skupiny, ostatní mu pomôžu. Vďaka svojej kamarátskej povahe dokáže mrož ľadový žiť v skupinách, no panuje tu silná hierarchia. Živí sa hlavne rybami, mäkkýšmi, kôrovcami a vo vode dokáže bez nádychu vydržať takmer pol hodinu. Kly používa na prerážanie ľadu, pohyb na súši, trhanie potravy a súboje s inými samcami. Má veľmi dobre vyvinutý sluch, čuch a hmat, predovšetkým vďaka dlhým fúzom po oboch stranách nosa, jeho zrak je však veľmi slabý.
Samec mroža ľadového dospieva okolo desiateho roku života, kedy začína byť i pohlavne zrelý a aktívny. Samica býva gravidná 12 mesiacov a na svet privádza zvyčajne jedno mláďa. Mliekom ho živí šesť mesiacov, no vychováva ho omnoho dlhšie – 18 až 20 mesiacov. Mrožia samica je veľmi starostlivá matka, svoje mláďa dokáže kruto brániť. V prípade nečakanej smrti matky sa o sirotu postará iná samica zo skupiny.
SOB POLÁRNY
Je bylinožravý kopytník z čeľade jeleňovité. Na Slovensku by sme ho pokojne mohli premenovať na jeleňa severského, v Severnej Amerike si zase vyslúžil meno karibu. Sob polárny žije od Škandinávie cez Sibír, Aljašku až po Kanadu a Grónsko. Patrí medzi staré druhy živočíchov – výskyt soba divokého opísal už Aristoteles (soby žili v období pleistocénu, kedy bol ich počet výrazne vyšší, ako je tomu dnes). Samec i samica majú parohy, pričom samčie sú silnejšie a mohutnejšie.
Sob polárny sa združuje s ostatnými sobmi, stádo opúšťa iba samec počas párenia, keď si sám vytvára teritórium s úmyslom prilákať čo najviac laní. Medzi sobmi v tomto období dochádza k súbojom. Gravidita samice trvá približne 8 mesiacov a mláďa prichádza na svet v máji alebo júni. Počas celého roka soby migrujú a často prejdú aj niekoľko tisíc kilometrov. Ich sfarbenie sa mení podľa ročného obdobia, v zime majú srsť sivú až bielu, na jar a v lete sivohnedú až hnedočervenú. Najväčším predátorom soba polárneho je vlk, na juhovýchode sibírsky tiger a, samozrejme, človek. Sob polárny sa ako jeden z mála arktických živočíchov stal domestikovaným. Pre domorodých obyvateľov severu slúži ako ťažné zviera a chová sa na mlieko, mäso a kožu.
Úžasnou zvláštnosťou soba polárneho je jeho schopnosť vnímať ultrafialové žiarenie, ktoré mu pomáha prežiť arktickú zimu. Na túto skutočnosť prišiel profesor Glen Jeffery z Inštitútu oftamológie Londýnskej univerzity spoločne s kolegami z očnej nemocnice Moorfields a Univerzity v Tromsø. Zrak soba polárneho sa prispôsobil podmienkam polárnych dní a nocí. Profesor Jeffery uvádza**, že zimné podmienky v Arktíde predstavujú rozptýlenie svetla tak, že na objekty dopadá modré alebo UV žiarenie. Sneh dokáže odrážať až 90 % dopadajúceho UV žiarenia. Počas tmy sob nielen vidí ultrafialové svetlo, ale vďaka tomu môže nájsť jedlo alebo identifikovať stopy moču či predátora na veľkú vzdialenosť. Všetko sa javí ako čierny fľak, ktorý silno kontrastuje so snehom.
ZAJAC POLÁRNY
Zajace patria medzi rozšírený druh živočíchov na oboch pologuľách Zeme. Sú to bylinožravé, stepné cicavce schopné rýchleho behu. Majú silné telo, dokážu vysoko skákať a obratne kľučkovať, pričom zadné nohy majú dlhšie ako predné. Zajac polárny sa vyskytuje v polárnych a horských biotopoch – grónska tundra, sever Kanady a Aljašky. Živí sa drevinami, púčikmi, plodmi, lístím a trávou. Na rozdiel od ostatných zajacov požiera i zvyšky mäsa.
V zime dokáže vyhrabať konáriky a rastliny aj spod veľkých nánosov snehu – má k tomu prispôsobené predné rezáky. Kožuch zajaca polárneho sa mení so striedajúcimi sa ročnými obdobiami. Počas zimných mesiacov splýva so snehom (ochrana pred predátormi) a na jar a v lete má srsť svetlohnedej, sivej alebo šedej farby. Existuje však niekoľko poddruhov zajaca polárneho a čím bližšie k severnému pólu, tým je väčšia pravdepodobnosť, že bude mať biely kožuštek po celý rok. Zajac polárny je samotár alebo žije v páre. V zime však vytvárajú početné skupiny, ktoré dokážu synchronizovane pobehovať a meniť smer.
CHALUHA ANTARKTICKÁ
Je jednou z niekoľkých druhov chalúh z čeľade chaluhovité. Ide o veľkého vtáka, ale spomedzi všetkých chalúh je chaluha antarktická najmenšia. Podobá sa na čajku a najbližšie má k chaluhe veľkej. Chaluhy sa vyskytujú a hniezdia najmä v subarktických a arktických oblasitach severnej a južnej pologule. Chaluha antarktická je dhlokrídly morský vták hnedej farby so silným hákovite zahnutým zobákom a ostrými okrúhlymi očami. Živí sa drobnými hlodavcami a rybami, no často sa zakráda aj k vajíčkam tučniakov alebo už vyliahnutým mláďatám. Aj preto sa chaluhám antarktickým, ale i ostatným chaluhám, hovorí „morskí piráti“.
K ďalším živočíchom, ktoré žijú v blízkosti severného a južného pólu, patria: pižmoň severský, arktická veverica zemná, fulmar antarktický, vlk polárny – arktický, burňak obrovský , lumík sibírsky, snehuľa kapcavá, rosomák sibírsky (druh lasice), rybár dlhochvostý. Za zmienku stoja aj morské cicavce, ako je kosatka dravá, bieluha morská a narval jednorohý.
» MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ANTARTKTÍDA sa nachádza na južnom pole zemegule a je jedným zo šestich svetadielov. Ako jediný je však prísne chráneným územím, ktoré nepatrí nikomu. Je to neutrálne pásmo, na ktoré nemôže nikdy siahnuť ľudská ruka (na základe Washingstonskej zmluvy z roku 1959). Sú tu zakázané vojenské cvičenia a takisto aj lov zvierat. Od roku 1991 tu zakázali akúkoľvek ťažbu nerastných surovín. Dalo by sa povedať, že Antarktída je azda posledným skutočným rajom na Zemi. Okrem toho je to najchladnejšie a najhornatejšie územie na našej planéte, takmer 90 percent všetkého ľadu na svete je práve v Antarktíde.
ARKTÍDA tvorí územie okolo severného pólu Zeme. Toto územie nepredstavuje žiadnu pevninu, vytvárajú ho ľadovce v Severnom ľadovom oceáne, okolité moria a tundra – územie bez stromov, kde sa darí kríkom, lišajníkom, bylinám, tráve a machu. Arktída patrí štátom, ktoré k nej majú najbližšie – napríklad Rusku, Kanade, škandinávskym krajinám. V súčasnosti sa Arktída najčastejšie spomína v súvislosti s problematikou globálneho otepľovania a rozpúšťaním ľadovcov – arktickej pevniny. Pre množstvo dobrodruhov je dosiahnutie severného pólu životným snom. Prvý slovák, ktorý dosiahol tento cieľ vlastnými silami (peši a na bežkách), bol Peter Valušiak. Prvý čech, ktorý nad severným pólom preletel vo vzducholodi v roku 1928, bol František Běhounek.
Použité zdroje: *www.buffalo.edu, **www.ucl.ac.uk, BBC Nature
Príspevok bol pôvodne publikovaný v druhom tlačenom vydaní Egreš magazínu.
Publikováno: 6. 11. 2019
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
