Byť sami k sebe láskavý
Niekedy treba na zrodenie tejto vášne podstúpiť proces, kedy sa človek do seba zaľúbi. Je to nevyhnutné na to, aby k sebe vzhliadal s úctou, rešpektom a obdivom. Nebýva to vždy samozrejmosťou. V detstve sa dajú ľahko nadobudnúť mnohé negatívne presvedčenia o sebe, ktoré potom vytvárajú esenciu nízkeho sebavedomia a malej sebadôvery.
Nadväzovanie spojenia so sebou
V praxi zažívam, že ľudia sú sami na seba tvrdší než k ostatným. Najmä ženy „trpia“ tým, že majú byť „milé“, lebo sa to od nich očakáva. Na tom by nebolo nič škodlivé, keby pritom rešpektovali vlastné hranice a nezabúdali byť milé samé voči sebe. Neraz totiž kývnu aj na niečo, čo ide na úkor ich samých.
Keď nám na niekom záleží, prejavuje sa to tak, že toho človeka vnímame a rešpektujeme so všetkými jeho potrebami, prejavmi a postojmi. Počúvame ho, debatujeme s ním, neodsudzujeme ho, nekritizujeme, nenaprávame… Prijímame ho takého, aký pred nami práve stojí. Kontakt s ním môže byť vďaka tomu úprimný a autentický.
Byť láskavý voči sebe samému nie je odlišné od toho, ako to preukazujeme iným – stačí na to úprimné a empatické naladenie, bez odsudzovania a kritického hodnotenia, s prijímaním svojej jedinečnosti a svojich špecifických potrieb. Napriek tomu sa niektorým ľuďom ľahšie vytvárajú láskyplné vzťahy s inými, než samým so sebou.
Sebadôvera stojí na harmónii mnohých premenných
Sebaláska je priamo závislá od sebaprijatia. To tvorí kombinácia reálneho ja – toho, ako sa vnímam, myslím, hodnotím a prežívam, a ideálneho ja, ktoré tvoria predstavy, akým chcem byť. Keď nie je výrazný rozdiel medzi reálnym a ideálnym ja, človek má veľa dôvodov na snaženie sa a hľadanie motivácie na dosahovanie svojich cieľov. Ak je však rozdiel medzi reálnym a ideálnym ja priepastný, je zdrojom silnej frustrácie. Tá má na svedomí pocit menejcennosti prameniaci z toho, že človek je so sebou stále nespokojný, kritizuje sa a podceňuje sa. Výsledkom sú „negatívne predpovede“, ktoré vedú k pocitom neistoty a ohrozenia. V psychológii sú reaktívne a katastrofické myšlienky vytvárajúce posuny mimo logiku nazývané kognitívne omyly. Pre človeka s nízkou sebaúctou je potom príznačné:
- Preceňovanie pravdepodobnosti, že sa niečo zlé stane.
- Preceňovanie dôsledkov, pokiaľ by k ohrozujúcej situácii došlo.
- Podceňovanie vlastných schopností ohrozujúcich situáciu riešiť.
- Podceňovanie možnej pomoci z vnútra seba samého.
Emočná sebaistota
Keď sa klientov pýtam na to, aké cítia emócie vo vzťahu k sebe, bývajú v rozpakoch. Vedia opísať, že sa cítia zle, nepríjemne, dotknutý, odmietnutý… ale neraz za tým nehľadajú súvislosti. Keď tomu spoločne venujeme pozornosť, dokážu povedať: „Práve cítim veľkú zlosť z toho, ako ma šéf v práci podcenil… Pripomenulo mi to detstvo, keď mali rodičia stále výhrady voči tomu, ako som niečo robil. Trvali na tom, aby som robil všetko dokonale a bez chýb.“ Po takomto pohľade na to, čo prežívame, máme lepší prístup k tomu, aby sme s tým mohli niečo urobiť.
Pri sprevádzaní ľudí k posilneniu sebadôvery ponúkam na domácu sebareflexiu nasledovné otázky:
- Za aké pocity ste boli v detstve odmeňovaní?
- Aké pocity, naopak, viedli k odmietaniu alebo ignorovaniu?
- Dokážete dnes bez problémov prejavovať pocity, za ktoré ste boli detstva odmeňovaní?
- Aké pre vás je, prejavovať pocity, ktoré boli v čase vášho detstva v rodine odmietané?
- Líši sa schopnosť prejavovať city v pracovnom živote a v súkromí?
- Existujú pocity, ktorých prejavovanie vám robí ťažkosti, a chcete to zmeniť?
V odpovediach je prístup k lepšiemu porozumeniu toho, čo za emočné procesy sa v našom vnútri odohrávajú, keď interpretujeme to, čo sa deje „tam vonku“. Tieto schémy sme sa naučili v detstve, kedy sme sa museli podriadiť a vyhovieť požiadavkám rodičovských a vzdelávacích autorít. Nemali sme inú možnosť, než im vyhovieť, lebo sme potrebovali byť ľúbený.
Na šťastné detstvo nie je, našťastie, nikdy neskoro. Nemôžeme síce zmeniť svoju minulosť, ale môžeme si vybrať, ako sa k nej postavíme. Keď „vyrastieme“, môžeme si dopriať to, čo nám bolo kedysi odopreté. Môžeme sa sami sebe prihovoriť ako dospelí a nájsť vlastný spôsob, ako zmätenému dieťaťu vo svojom vnútri vysvetliť: „Je úplne v poriadku, že cítiš smútok / hnev / rozčúlenie / hanbu… Na tom nie je vôbec nič zlé. Mne to nevadí.“
Možno to znie trochu schizofrenicky, ale funguje to. Práve preto, že sa počúvame – vnímame, čo potrebujeme a neignorujeme svoje vlastné pocity. Tým, že ich pomenúvame a slobodne sa rozhodujeme, ako na ne chceme reagovať, tak vytvárame rešpekt voči sebe. Keď si ho preukážeme, nejaká časť nášho ja zaznamená potvrdenie vlastnej hodnoty. A práve takýmto systematickým uznávaním samých seba sa prepracúvame k tomu, že postoj voči sebe máme rovnako vrúcny, ako k iným ľuďom.
Publikováno: 18. 5. 2023
Venujeme sa písaniu článkov, ktoré pokrývajú zaujímavé témy zo sveta aj z domova. Našou snahou je sprostredkovať zrozumiteľne a jasne články pre každého. Príspevky na našich webových stránkach sú informatívneho charakteru;. Taktiež sa venujeme recenziám a doporučeniam. Snažíme sa o to, aby obsah na Vmagazin.sk bol na čo najvyššej úrovni.
