Spartan Trifecta Weekend

Spartan-Trifecta-Weekend

Dva dni, tri preteky, slnko, dážď, vietor, veľa kopcov, ešte viac prekážok. Asi v takýchto heslách by som v skratke opísal nedávny sparťanský víkend vo Valči. Už po niekoľkýkrát sa tam konal Spartan Race. No tentoraz to neboli len jedny, ale hneď troje preteky – Spartan Sprint, Super a Beast. A ako dopadli v mojom prípade?

Tento Spartan Trifecta Weekend bol pre mňa zavŕšením šiestej sezóny Spartan Race. Konali sa dva týždne po Spartan Ultra v Krynici, takže na nejaké doladenie výkonu nebol čas. Skôr išlo o to dobre zregenerovať, čo sa mi až tak nepodarilo.

Príprava na preteky

Pár dní po Spartan Ultra si ma našla nádcha a tá sa vybúrila hlavne na mojom hrdle zápalom. Takže nejaké dolaďovanie kondičky, žiaľ, neprichádzalo do úvahy. A jediné dolaďovanie alebo skôr úplné doladenie spočívalo v zdraví.

Tak som sa po celý čas až do Sparťanského víkendu dopoval echinaceou, kolostrom, bylinkovými čajmi a nakoniec aj extra zvýšenými dávkami vitamínu C. Pár dní do pretekov to vôbec nevyzeralo na to, že by som sa mal postaviť na štart až troch Spartanov. Priznám sa, že mi prešlo hlavou, že na to kašlem a nepôjdem. Predsa tá regenerácia po Ultre nebola dostatočná, do toho ešte choroba a popritom práca.

No podobnú situáciu som zažil vo februári 2016, kedy som bol rovnako chorý pred pretekmi Spartan Super v poľských Jakuszyciach. Aj tam som nastupoval ešte snašťastie už ustupujúcou, chrípkou a dopadlo to dobre. Bacily som vtedy nechal na trati. A tak psychicky posilnený touto zažitou situáciou som sa rozhodol, že Valču nevynechám.

V piatok večer pred pretekmi ma ešte síce dusil kašeľ. Ale hovoril som si, že ak to pri behu udýcham bez kašľa, tak to bude dobré. Sobotu ráno začínam silným yerba maté, echinaceou, kolostrom a tisíckou C-čka. To si v rovnakej dávke dávam aj pred štartom sobotného Beastu a zapíjam to opäť silným yerba maté s daggerom.

Začiatok behu

Nabudený nielen alchýmiou, ale aj adrenalínom z atmosféry, začínam v dobrom tempe prvé kroky behu na vyše 20 kilometrovej trati. Spartan Beast začal rovinkou, takže som mal čas dostať sa do prevádzkovej teploty. Prichádzajú prvé prekážky – podliezanie a preskočenie nízkych stien. Prichádza prvý kopec, do ktorého sa mi beží do pohody.

Opäť podliezanie a pre zmenu preskočenie. Prichádza ďalšia rovinka, o niečo sklonená, takže som mal čas vydýchať sa. Milo prekvapený ma kašeľ nedusí, beží sa mi dobre a som na tej svojej bežeckej vlne, kedy toho veľa nevnímam.

A hoci je to euforický stav, na Spartan Race sa to až tak nehodí. O tom som sa presvedčil hneď na druhom kilometri, kedy som zle stúpil na členok. To ma vyhodí z bežeckého rytmu a asi ďalších 10 minút sa snažím nájsť správny došľap, aby som mohol pokračovať.

Členok na to odpovedá bolesťou, no nakoniec to začína pomaly ustupovať. Prichádza ďalšia prekážka – balans, ktorá preverí aj silu členkov. Túto prekážku však dávam na istotu a môžem teda pokračovať ďalej.

Bolesť v členku našťastie ustupuje a pri stúpaní do kopca sa to ešte viac upokojilo, a tak znova si môžem bežať to svoje tempo. To mi vydržalo asi do 16. kilometra z 22, kedy sa znova a poriadne ozvala bolesť v členku. Medzitým sa mi však beží veľmi dobre. Možno aj vďaka dobrému pacerovi – Val – s ktorou sme sa takmer počas celej trate hecovali a navzájom predbiehali.

Niekedy práve takéto súperenie s inými človeka vyhecuje natoľko, že aj tá bolesť ide bokom. S Val sme nahodili super tempo, veď asi aj preto ona skončila ako druhá najlepšia medzi ženami v Open kategórii. Na trati nás čakali tie štandardné prekážky.

Prekonávanie prekážok

Nechýbalo rúčkovanie, nosenie vriec s pieskom, vedier so štrkom, preskakovanie vysokých stien, kladín, hod oštepom, potápanie, plávanie, memory test. No asi najviac dal každému pretekárovi zabrať jeden z kopcov, do ktorého sa inak ako po štvornožky nedalo ísť.

Prekonaním týchto všetkých prekážok sa dostávam do okolia festivalky. Začalo to strmým klesaním, kde sa už ozval členok. Z kopca tak idem opatrne a krivkajúc. V okolí festivalky na nás čakalo nosenie vedier so štrkom. Tá váha vedra mi robila celkom problémy. Zvlášť, keď táto prekážka bola po tých vodných, takže sa mi vedro celkom šmýkalo.

Na neviem ako dlhom okruhu oddychujem s vedrom niekoľkokrát. Vysilený a krivkajúc prichádzam po vedre k monkey baru (rúčkovaniu). Tyče sú mokré, ruky vysilené a ja chvíľu rozmýšľam či idem s rukavicami alebo bez, šmýkať sa bude tak či tak. Vyhrali rukavice, čo asi bola dobrá voľba.

Monkey prerúčkujem bez väčších problémov a pokračujem k plate drag (priťahovanie vriec uložených v nádobe z fúrika). Vrecia ťažké, no s krikom a silou to priťahujem.

Pohybom, ktorý by mal pripomínať beh dole kopcom, idem k šplhu na lane. Cestou sa dám do reči s jedným českým pretekárom a obaja sa zhodneme na tom, že by už aj stačilo. Laná sú mokré a šmykľavé, no na ten zvonec som zazvonil.

Ďalšie prekážky

Ďalej po preskočení steny ďalšia silová prekážka – Hercules hoist. Vrece piesku na kladke, ktoré treba vytiahnuť do niekoľkometrovej výšky. Lano je pomerne úzke na rukavice, tak to skúsim bez nich. Na to ma upozorní dobrovoľník pri tejto prekážke, že lepšie to bude s rukavicami najmä pri spúšťaní vreca, aby som si lanom nepopálil ruky. Napriek tomu idem bez rukavíc.

So zaprením všetkých síl to vrece vyťahujem a snažím sa ho pomaly spúšťať dole. Spustím ho asi tak do dvoch tretín, keď mi zrazu vyplo ruky a z prechytávania lana sa stáva len pridržiavanie a ja začínam cítiť teplo v rukách. Ako tak to ešte nad zemou pribrzdím a vrece položím s menším buchotom.

Hneď pozerám na ruky, našťastie spálené nie sú a zároveň sa pýtam dobrovoľníka či je všetko OK. Odpovedá, že to položenie bolo na hrane, ale môžem pokračovať bez robenia angličákov. Poďakujem mu a bežím ďalej, kde ma čakal Atlas carry (prenesenie ťažkej betónovej gule).

Po nej nasleduje brodenie potokom, podliezanie ostnatého drôtu v potoku, A cargo sieť, lezecká stena a multirig (rúčkovanie na kruhoch). Tieto dve prekážky som mal „spravené“ za angličáky. A už ma čaká len prelezenie steny, preskočenie ohňa a viac ako 22-kilometrová Beštia je za mnou. No predo mnou aj rýchla regenerácia a rozmýšľanie nad tým, ako si dať čo najviac do poriadku zranený členok.

A keďže som s takýmto zranením nepočítal a jediné čo som vedel zohnať bola alpa, tak jedno malé balenie padlo takmer celé. Členok neopúchal, pri chôdzi nebolel, takže vyhliadky na dve preteky v nedeľu boli celkom sľubné.

Preteky Spartan Super

A tak sa ráno staviam na premočenú trať Spartan Super, o ktorú sa postaral výdatný nočný dážď. Na mnohých úsekoch bolo hlboké blato a na prekážkach sa šmýkalo. Pri rozbehu a rozcvičke opäť skúšam došľapy na členok. A hoci je to ako tak v pohode, opatrnosti nikdy nie je dosť.

To sa prejavilo aj na čase na prvom časovom úseku na približne 2,5 kilometri. Zatiaľ čo v sobotu to bolo 15 minút, v nedeľu to už bolo 17. Určite svoju úlohu zohrala aj mierna únava, no keď človeka niečo bolí, či chce alebo nie, má to pri výkone neustále na pamäti.

Občasné rovinky a stúpania mi však nerobia problém. Takže v týchto úsekoch idem na maximum, opäť aj s Val. A aj keď ju strácam pri zbehoch, dobieham ju práve v kopcoch a rovinkách či niektorých silovejších prekážkach. Tie boli rovnaké ako na sobotnom Beast-e, takže sa k nim nebudem vracať.

Trať sa hlavne zmenšila o niektoré, prevažne bežecké úseky a celková dĺžka Supra sa vyšplhala na vyše 14 kilometrov. Bolesť v členku sa objavuje sporadicky. No do cieľa ma ženie chuť stretnúť sa ešte pred Spartan Sprint s niektorými členmi našej tréningovej skupiny MašinyRS, ktorých čakali práve tieto preteky.

Nakoniec to stíham a ešte na polhodinu pred ich štartom prehodíme pár slov a zopár rád pred pretekmi. Mne ostávala hodina do štartu. Tá ubehla mihnutím oka. Adrenalín zo Supra ešte neklesol, takže ostávam nabudený, no napriek tomu to už chcem mať za sebou.

Predsa ísť niektoré úseky už po tretí raz je dosť. Na štarte sme už väčšia partia bežcov, s ktorými som bežal celý víkend. Dávame sa do reči, želáme si hlavne šťastné dobehnutie do cieľa a vyrážame.

Preteky Spartan Sprint

Spartan Sprint, hoci mal len niečo cez 6 kilometrov, potrápil určite každého. Či už ho bežal ako posledný z troch pretekov alebo to boli jeho jediné preteky. Trať ešte viac premočená, keďže aj počas nedele zopárkrát spŕchlo.

Nakoniec to ubehlo celkom rýchlo, hoci som už od druhého kilometra počítal každý ďalší. Dobieham do festivalky, lezeckú stenu obieham a idem si dať 30 angličákov, keďže premočený si na tie úzke úchyty netrúfam.

Bežím k multirigu, ktorý zdolávam a opäť už len prelezenie steny, preskočenie ohňa a Trifecta víkend vo Valči je zdolaný. Unavený, ale šťastný si pochutnávam na vode a banáne. Stretávam svojich zverencov, ktorí si Spartan Sprint užili hoci bol náročný, pogratulujeme si a čaká nás ďalší Spartan – prezliekanie sa. A potom zaslúžený spoločný obed.

Hektická šiesta sezóna

Trifecta víkendom som zakončil svoju šiestu sezónu Spartan Race. Bola pre mňa pomerne hektická hoci pozostávala len zo štyroch pretekov. Ale som vďačný aj za tie štyri, keďže túto sezónu ma neobchádzali zranenia či choroby.

Začiatkom roka som mal pár mesiacov problémy s vyskočenou platničkou. Dával som sa dokopy od novembra 2018 do marca 2019. Boli chvíle, keď som si už povedal, že celkovo som so športom skončil. Stav sa nezlepšoval, ale nakoniec aj tu a asi ako všade platí, že trpezlivosť spoločne so správnou liečbou ruže prináša.

Mne priniesla hlavne nápravu platničky do pôvodného, zdravého stavu. Prišlo však aj na choroby. Byť v mojom prípade nachladnutý dva alebo trikrát za rok je až príliš. Do toho prišlo aj vyčerpanie z pracovného tempa, kedy som víkendy vedel iba prespať a nič nerobiť. A tak do tréningového tempa, na aké som bol zvyknutý, som sa dostával veľmi pomaly a postupne.

Prvý môj tohtoročný štart, Spartan Ultra, bol naplánovaný na koniec augusta. Na tieto približne 50-kilometrové preteky som sa začal pripravovať iba 2,5 mesiaca pred nimi. Hoci som dovtedy tiež trénoval, bolo to skôr o udržiavaní kondičky, aj to v rámci možností.

Týmto sa ale nechcem sťažovať. Ani hovoriť tu silácke reči, že keď sa chce, všetko sa dá. Myslím, že jedno aj druhé sú zbytočné extrémy. Sťažovanie nikomu nepomohlo a tvrdo si ísť za svojím, aj za cenu zdravia, je hlúposť.

Nájsť správny balans

Cesta ale určite vedie stredom. A to najmä z pohľadu rozloženia síl medzi pracovným časom a časom pre seba a svoje záľuby. Jasné, nie vždy sa to dá, najmä v prípade toho času pre seba. Ale práve ten je dôležitý.

Ak prevažuje práca nad voľným časom, tak človek nie je produktívny a v pohode ani v jednom, ani v druhom prípade. Až nakoniec prídu prebdené noci spôsobené stresom, či prespaté víkendy, kedy aj keď dokážeme nechať oči otvorené, sme ako mŕtvoly.

Z tohto pohľadu to bola pre mňa náročná sezóna. No veľa ma naučila. Naučila ma viac oddychovať a snažiť sa znižovať stres, najmä ten pracovný, ktorého bolo za posledný rok viac než dosť. Preto si dopraj aj ty oddych, choď počas voľna do prírody, ktorá je pre nás veľkou nabíjačkou a je zadarmo.

Športuj alebo vykonávaj nejakú pohybovú aktivitu, ktorá ťa baví a taktiež sa stretávaj s ľuďmi, s ktorými si rozumieš. Asi tam je tajomstvo spokojnosti a myslím, že práve toto mi pomohlo aj pri príprave na tohtoročné preteky Spartan Race, ktoré asi najskôr rozložením prekážok sú posledné roky nielen o fyzickej príprave, ale aj o psychike.