Felix Weinberg – Bol som číslo 30529

Felix-Weinberg

Doteraz som sa vojnovým knihám vyhýbala. Urobila som však 2 výnimky a teraz viem, že som sa rozhodla správne. Viac o Bol som číslo 30529 v článku.

Aby ste ma nechápali zle. Hneď zo začiatku chcem vysvetliť, že som veľmi citlivá duša. O vojne sa často doma rozprávame, pretože babička a deduško si ju zažili na vlastnej koži. Tak isto mám vďaka tatinovi napozeraných veľa dokumentárnych filmov. Čomu som sa vždy však vyhýbala boli knihy.

Nevyhýbam sa vojnovej tematike, ale knihám o nej áno

Osobne veľmi emotívne prežívam každý hlbší text, preto som sa veľmi bála, akoby som reagovala na silné osudy z tohto obdobia. Nedávno som však prečítala Mengeleho dievča a poviem vám, celý čas som počas čítania plakala. Kniha ma tak chytila, že som ju za jeden večer zdolala, a potom som dlho nesiahla po žiadnej inej.

Preto, keď som videla, že sa na naše pulty dostane kniha Bol som číslo 30529, istým spôsobom som nevedela odolať. No a dnes som tu a opäť mám v sebe ten silný pocit.

Boj som číslo 30529 je iná kniha než iné

Na začiatku som čakala, že pôjde o iný príbeh než mi bol ponúknutý. Vôbec mi to ale nevadilo. Felix Weinberg nás sprevádzal od začiatku až po koniec a živo opisoval všetko, čo sa mu prihodilo.

Štýl,  akým je kniha písaná, mi pripomína skôr denník či spoveď. Reálnu, drsnú a bez servítky. Ani si neviem predstaviť, čo všetko si musel autor prežiť. Príbeh sa začína jeho detstvom, kde v skratke opisuje šťastné obdobie, rodinu a silné zážitky.

Potom sa začína skutočné peklo a Felix nám porozpráva všetko, čo sa mu stalo v rôznych koncentračných táboroch. Príbeh dopĺňajú fotografie z rodinného albumu alebo časová os so všetkými dôležitými dátumami.

Táto kniha ma zasiahla do istej miery aj v dobrom slova zmysle. Človek, ktorý prežil holokaust, si so sebou toho v živote niesol veľmi veľa zlého. Či už bolo poškodené jeho fyzické alebo duševné zdravie, alebo ho čakal iný osud. 

Z Felixa sa stal profesor fyziky spaľovania a člen výskumného tímu na Imperial College v Londýne. Po vojne neprestal žiť a aj napriek strate časti svojho života a svojej rodiny sa nevzdal a pracoval na sebe. Myslím, že by mohol byť vzorom pre mnohých ľudí, ktorí stratili svoj cieľ a chuť žiť.

Moje dojmy z knihy

Veríte mi, že som cítila z jeho slov skromnosť a nadhľad? Škoda, že som ho nejakým spôsobom nemohla spoznať čo i len z akademického prostredia. To, akým spôsobom všetko opisoval a vysvetľoval… Aj v tej najtemnejšej situácii našiel dobro a situáciu využil vo svoj prospech.

Síce to často pozitívne konce odvolával na šťastie, ale podľa mňa v tom bola aj dávka jeho zdravého rozumu a vynaliezavosti. Autor síce zomrel už v roku 2012 vo veku osemdesiatštyri rokov, ale jeho odkaz žije ďalej.

To mám na knihách tohto typu najradšej. Pozitívne hodnotím aj pohľad na niektoré udalosti (napríklad pobyt v pracovnom tábore po jeho oslobodení alebo problém prijatia rodinných príslušníkov, ktorí prežili holokaust).

Každým filmom či knihou sa dozviem niečo nové. Čo bolo v tomto smutnom príbehu pre mňa pozitívne? To, že som sa naučila niečo nové. V dokumentárnych filmoch sa o tom málo hovorí. Je dobré to spomenúť. Nesmieme zabudnúť. Proste nie.

Tu nemám čo hodnotiť. Kniha je kvalitná a plnohodnotná. Ak si ju neprečítate, nebudete vedieť, ale viacerí vravia, že to je jedna z naj, aké kedy čítali. Aj keď som toho nečítala z tohto obdobia veľa, súhlasím. Myslím, že Bol som číslo 30529 je aj pre citlivejšie povahy – ak som to prečítala ja, už môžu asi všetci.